Posledné zbohom

29. november 2014 at 23:37 | Danielle |  jednorázové poviedky
Názov: Posledné zbohom
Námet: voľné pokračovanie trilógie Divergencia
Info: Postavy patria autorke Veronice Rothovej a ja na ne nemám žiadne práva. Poviedka nevznikla za účelom zisku. Odposťte sentimentálnosť príbehu. Za úvodnú fotku ďakujem mojej vždy ochotnej DelusH.

Kde to som? Ako som sa sem dostal? Čo je to za miesto? Som taký zmätený, že sa len točím a obzerám okolo seba. Kvapky z rozburácanej vody, ktorá preteká popod most, na ktorom práve stojím, sa mi ligocú na topánkach. Všade sú samé skaly...a tá vôňa. Je mi známa. Toto miesto mi je známe. Rozhodnem sa vybrať po cestičke, ktorá sa týči medzi skalami. Moje nohy očividne vedia kam idú, pretože ja to vôbec netuším. Čím idem ďalej, tým viac sa mi miesto zdá povedomé. Na chvíľu zastanem a zamyslím sa, potom pokračujem v chôdzi. Keď dorazím na koniec cestičky, stojím na dne priepasti, ktorú tvoria nepravidelné skaly vytŕčajúce zo zradnej vody. Už si začínam spomínať. Je to Jama! Akurát oveľa čistejšia. Ale prečo som tu? Nevkročil som sem už roky...
"Haló!" zavolám do tmy. Hádam mi niekto ochotný vysvetlí, čo tu dočerta robím. No nikto sa neozýva. To predsa nie je možné! Snáď to nie je ďalšia simulácia. S tými som už nadobro skončil!
Pomaly začínam strácať nervy. Nenechám zo seba robiť blázna! Otočím sa na päte, že odídem.
A vtedy som ju zbadal! Celá žiarila! Vôbec sa nezmenila.
Oblečené mala čierne nohavice a čierne obtiahnuté tričko, z pod ktorého jej na kľúčnej kosti vytŕčalo tetovanie troch havranov. Jej silné ruky jej viseli popri bokoch a pozerala na mňa. Vlasy jej voľne padali na plecia. Pamätám si, ako jej viali vo vetre. Pomaly pristúpi ku mne. No ja sa nemôžem ani pohnúť. Nohy mi zdreveneli. Nedokážem ani poriadne myslieť...
"Tris!" vydýchnem do ticha.
Usmieva sa.
Vezme mi tvár do dlaní. Opriem si čelo o jej, zavriem oči a dotknem sa jej rúk. Sú chladné, ale na dotyk stále rovnaké, ako si ich pamätám. Dýchame ten istý vzduch v rovnakom tempe. Po lícach mi začnú stekať slzy. Je to už tak dávno, čo som dovolil svojim očiam, aby plakali. Chvíľu len tak stojíme a potom ma chytí za ruku a kamsi ma vedie. Nohy konečne odlepím od zeme a nasledujem ju. Stúpame po skalách cez úzke pukliny až ku brehu, kde si sadne na skalu. Zložím sa vedľa nej.
Prepletiem si s ňou prsty ako po prvýkrát.
Sedíme v tichu. Spoločnosť nám robí len hučiaca voda, ktorá si razí cestu pomedzi skaly. Nepotrebujeme hovoriť. Stačí nám vzájomná prítomnosť. Keď si spomeniem, že som na ňu chcel zabudnúť, že som chcel zabudnúť na tú bolesť, keď som ju stratil, cítim sa hlúpo a zahanbene. Ona by to nikdy nespravila, ani by na to nepomyslela.
Odvážim sa na ňu pozrieť. Je taká skutočná! Jej vôňa, farba v jej lícach, blažený úsmev na perách. Oči. Jej sivasto modré oči, ktoré boli vždy plné života. Ani teraz v nich život nevyhasol.
Pozerá sa na mňa. Je to takmer už päť rokov, no neubehne ani minúta, aby som si na ňu nespomenul...
"Dokázal si to," pošepne mi do ucha. Jej chladný vzduch ma pošteklí a nenápadne zdvihnem kútiky úst. "Bol si statočný, ale už nesmieš smútiť," dodá a chvíľočku mi mlčky pozerá do očí. Potom priloží svoje pery na moje.
Dovolím jej vkĺznuť rukou do mojich vlasov, dotknúť sa môjho srdca, ktoré bije ako o život. Doširoka sa usmeje a pobozká ma ešte vášnivejšie.
Okolo nás sa ozýva iba hukot vody.
"Ja nemôžem," dostanem zo seba, keď mi dovolí nadýchnuť sa. Nechápavo na mňa pozrie, no nie sklamane. "Vošla si do môjho života tak nečakane a náhle. A tak isto si z neho aj odišla."
"Tak to na svete chodí," odpovie mi s úsmevom. Je taký úprimný.
"Tris..."
"Tobias..."
"Navždy zostaneš v mojom srdci," poviem a vezmem jej tvár do dlaní. "Vždy si bola a aj budeš jedinou ženou v mojom živote. Tvoj odchod nič na tom nezmení," poviem tak potichu, aby to počula iba ona, aj keď sme tam samy dvaja. Po lícach sa aj jej začnú kotúľať slzy. Ďalší bozk mi už pripadá dôverne známy.
Po chvíli ju len držím v náručí. Máme spolu prepletené prsty a dýchame chladný vzduch, ktorý rozprúdila voda. Mohli by sme tam sedieť aj tisíc rokov, len aby som ju znova nemusel opustiť. Až teraz som si uvedomil, že mi prišla dať posledné zbohom. Posledný bozk, po ktorom som túžil. Posledné slovo, po ktorom som tak neskutočne túžil...
Na vlasy jej dopadne lúč slnka, ktorý sa predral dnu cez štrbinu v skalách a blonďavé pramene sa jej zajagali do zlata.
"Je čas ísť," povie a vymaní sa z môjho zovretia. "Budem na teba zhora dávať pozor," poslednýkrát si pritisne svoje pery na moje a pohladí ma po tvári. "Zbohom, Tobias," poslednýkrát sa na mňa pozrie a usmeje.
Ako náhle sa zjavila, tak aj v žiarivom svetle zmizla. A ja som sa zobudil.
Líca som mal mokré od sĺz.
Chvíľu len tak ležím s otvorenými očami a potom si ruky s obavou priložím na tvár. Stále na nej cítim jej dotyk.
"Zbohom, Tris," zašepkám do prázdna. Viem, že ma počula.
Keď som ju prvýkrát uvidel, vystúpila odnikiaľ. Zletela z nebies ako anjel. Môj anjel!

autor: Danielle
 


Comments

1 Katka Katka | 29. november 2014 at 23:51 | React

Milá autorka, dávam ti nie jeden like, ale milión ;). Veľmi pekne si to napísala, čítalo sa to ako od profesionálnej spisovateľky. Vidno, že ťa písanie baví, tak s tým neprestávaj! :*

2 Dulce Nika Dulce Nika | Web | 30. november 2014 at 13:57 | React

Danka, je to fakt úplne úžasne napísané. Máš fakt talent, len tak ďalej :)

P.S.: Je jasné, že ti verím, lebo som presvedčená, že to zvládneš úplne bez problémov :)

3 Simča Simča | 30. november 2014 at 16:07 | React

Je to naozaj krásne napísané! Chválim 👌 a určite pokračuj v písaní lebo ti to ide. Čakám na ďalšiu poviedku ;)

4 Clarynet Clarynet | 28. december 2014 at 20:17 | React

velmi pekne! Zhrnula si to, co mi na konci knihy chýbalo aby tomu dalo peknú sladkú bodku :3

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 
Copyright: © 2014 - 2018 | Picture sources: google & ME :) | archive