Cesta životom

9. march 2014 at 12:10 | Danielle |  školské práce
Nedávno som videla kreslený vtip: otec po kolená v snehu, rozpráva synovi, že za jeho detstva boli snehové záveje oveľa väčšie ako teraz a zabáral sa do nich až po bradu. Syn stojí vedľa neho - až po bradu v snehu. Možno vám to niečo hovorí o zmene perspektívy, ktorá prichádza s rokmi a zrelosťou.
Keď som bola dieťa, v sobotu sme často chodievali na "rodinné výlety". Pokladala som to za jednu z najnudnejších činností, na ktorej som sa musela zúčastňovať, najmä preto, lebo tieto vychádzky boli až priveľmi pokojné, nenáhlivé, bez vyrušenia. Najhoršie boli výlety, ktorých cieľom bolo všímať si kvety. Mama a otec nám ukazovali pestré kvety kvitnúce na poliach a lúkach, v krásnych štvrtiach. Nekonečne pomaly obdivovali kvitnúce záhony v botanickej záhrade v blízkom mestečku. Keby nám neboli na záver výletu sľúbili zmrzlinu, som si istá, že všetci moji súrodenci by sa vzbúrili.

Tomáš a Erik. Vtedy neposedné malé trojročné dvojčatá, ktorých hlas sa rozliehal všade, kde sme sa ocitli. Vôbec neboli ako magnetky! Keď sa pohol jeden, ten druhý musel ísť vždy iným smerom, a ak sa v ich blízkosti nachádzala len jedna osoba, bolo nesmierne ťažké udržať ich z dosahu cenných vecí. Keď ste im nedopriali to po čom túžili, slovami sa nedá opísať, čo sa dialo. Človek by si myslel, že sa stanú opernými spevákmi. Kde sa to v tých deťoch berie toľko kriku?
Alebo taký Peter. Pred dvadsiatimi rokmi to bol ten najhorší najstarší brat na svete, ktorý vám neustále robil zle a bavilo ho, keď ste sa cítili nepríjemne. Každodenné hádky boli sprevádzané búchaním dvier, neustálym krikom, ba dokonca aj súrodeneckými bitkami. Naše uštipačné poznámky sa nikdy nedali prehliadnuť. Nedokážem vysvetliť, prečo sme sa tak nenávideli. Možno, že bol starší a všetko mu bolo dovolené. A možno práve preto, že bol vždy lepší, mal dievča a kopu priateľov. A to som ja nemohla vystáť.
Práve vtedy som nadobudla pocit, že som nechcená v rodine a všade naokolo. Veď kto by chcel mať niečo spoločné s vysokou, vychudnutou, bezvýraznou šedou myškou, ktorá mala vlasy ostrihané ako chlapec s farbou uschnutej slamy, a ktorá mala len jednu kamarátku. Volala sa Renata. Už od škôlky sme spolu trávili všetok voľný čas. Boli sme nerozlučné priateľky, na život a na smrť. No po skončení deviateho ročníka sa odsťahovala a ostala som sama. Predierala som sa celým životom úplne sama.

Roky šli ďalej a my sme rástli...až sme nakoniec dospeli. Erik si dnes robí už ďalší titul na medicíne. Je to ten najusilovnejší chlapec, akého som kedy videla. Naozaj mu to páli! Avšak o úspechoch Tomáša sa veľmi rozprávať nedá. Dvakrát bol zatknutý pre podozrenie z krádeže, čo nakoniec aj bola pravda. Nedozvedeli sme sa, prečo to spravil. On bol vždy ten typ, ktorý si nechal všetko pre seba. Bol introvert - s nikým sa nerozprával a neustále sa zatváral do izby. Úplný opak Erika, ktorý bol práve ten extrovertnejší typ človeka, ktorý si išiel za svojim snom a stále sa smial.
Aj Petrovi sa darí. Dnes pracuje ako podnikateľ v istej súkromnej firme. Je šťastne ženatý, má dve dcéry: sedemročnú Olíviu a o štyri roky mladšiu Lenku. A poviem vám, dnes sú z nás tí najlepší priatelia. Už s radosťou spomíname na naše detské časy a na naše hlúpe hádky:
"Pamätáš sa, keď som ti do čaju namiesto cukru dal soľ?" spýtal sa ma jedného slnečného dňa Peter, keď sme sedeli počas obeda na terase. Obaja sme vyprskli do neutíchajúceho smiechu.
"Pamätám," odpovedala som, keď som sa prestala konečne smiať "a bolo to odporné!"
Zvykneme sa stretávať často a vôbec nám to nelezie na nervy. Oslavujeme spolu Vianoce, narodeniny a mama s otcom sú vždy šťastní, keď ich prídeme pozrieť. Spomíname na naše rodinné výlety, ktoré sme tak neznášali, najmä na tie v botanickej záhrade. A na zmrzlinu, ktorú sme potom dostali. Nikdy nás potom nechcú pustiť domov. Jednoducho všetky rodinné "podujatia" trávime spolu. Vlastne, bohužiaľ, nie všetci. S Tomášom sme stratili kontakt. Alebo lepšie povedané, on stratil kontakt na nás a nevieme o ňom nič už tri roky. Netušíme, čo sa stalo, že sa tak osamostatnil a nechce sa kontaktovať so svojou vlastnou rodinou. Prečo to spravil? Vari sa hanbí za svoje priestupky? Vari už na nás zabudol? Snáď sa mu nič zlé nestalo a je živý a zdravý...

A čo ja? Posunula som sa ďalej. Vítam život s otvorenou náručou a prijímam ponuku, ktorú mi každý deň dá. Už zo seba nemám komplexy ako v deviatej triede. Som stále vysoká a moje vlasy s príjemne orieškovou farbou sú po plecia dlhé. Pracujem v kvetinárstve. Paradox, nemyslíte? V detstve som kvety neznášala, teraz ich zbožňujem. Mám tridsaťšesť rokov, jedno nemanželské dieťa a nehanbím sa za to. Už viac nie som šedá myška, život ma naučil ňou nebyť.
Jeremy Bentham raz povedal: "Jediný spôsob, ako si zaistiť príjemný život, je zaistiť príjemný život ostatným. Jediný spôsob, ako zaistiť ostatným príjemný život, je správať sa k nim, ako keby sme ich milovali. A jediný spôsob, ako sa k niekomu správať tak, ako keby sme ich milovali, je naozaj ich milovať." A mal pravdu!

autor: Danielle
foto (s úpravami)
 


Comments

1 DelusH DelusH | Web | 12. march 2014 at 17:18 | React

Doooprčic, jsi mě normálně dohnala k slzám:) Moc hezky jsi to napsala:) To jste měli jako téma slohovky? Či jak?
Moc povedené :)

2 Renda♥ Renda♥ | Web | 12. march 2014 at 18:16 | React

krásně napsané :)

3 Luci Dittr Luci Dittr | Web | 12. march 2014 at 18:41 | React

pěkné :)

4 Susane S. Susane S. | Web | 12. march 2014 at 23:27 | React

vím jaký obrázek myslíš :D a je to krásně napsaný :)) !

5 Sugar Sugar | Web | 16. march 2014 at 16:16 | React

Skvěle napsané :) Chvílemi jsem se musela až smát, jak jsem se v tom poznávala.. :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 
Copyright: © 2014 - 2018 | Picture sources: google & ME :) | archive